Spomínam si dobre na vôňu kuchyne v rodičovskom dome. Roky bola taká istá, nezameniteľná. Ako dieťa som si túto vôňu neuvedomovala naplno. Vedela som iba, že sa mi v kuchyni páči a rada som tam od malička sedávala, hrávala sa a zavše pomáhala mamke miešať dobroty.
- Mamka bola vyhlásená cukrárka, ktorá všetkým vôkol nás piekla príležitostne na požiadanie torty, koláče, zákusky. Biela zástera a biela šatka pokrývajúca vlasy miesiaca sa s vôňou vanilky- to je obraz mojej mamky.
Aj otec mal rád sladké a rád pomáhal v kuchyni. Jeho úlohou bolo načistiť jablká, nachystať orechy, zomlieť mak,ale aj robiť glazúru na tortách. Na toto bol „tatino“ odborník. Čokoládové polevy boli krásne lesklé a rovnomerne nanesené tak, že nikde by človek chybičku nenašiel.
Milovala som víkendy aj vtedy, keď som už študovala v inom meste a domov som sa pravidelne vracala na sobotu a nedeľu. V kuchyni bolo srdce rodiny. Miestnosť malá, no plná dobrej nálady. Spievali sme, počúvali rádio, rozprávali sme sa o prežitom týždni a medzi tým sme dopoludnia pripravovali obed a jedlo na večeru a popoludní sme všetci,tiež v kuchyni, sedeli pri káve a počúvali rozhlasové hry pre mládež. Koniec hry bol povelom na koniec siesty a začalo sa chystanie na pečenie. Aj vtedy, keď nikto zo susedov nepotreboval. Mamka piekla jednoducho rada. Koláč musel v nedeľu na stole byť !
- Celý náš domov vždy voňal sladko. Dodnes sa mi pri myšlienke na neho zbiehajú na jazyku slinky.
Nič nie je večné a ani tento sladký domov až reálne neexistuje. Žije v mojich spomienkach. Občas mi ho niečo pripomenie, vôňa v cukrárni, či moje vlastné pečenie. No nikdy to už nie je tá úžasná vanilková vôňa maminej kuchyne.
Všetci máme na detstvo spomienky. Pekné, veselé. No ja mám aj spomienky voňavé, sladké. Snáď raz aj moje deti s takou láskou budú spomínať na ten ich domov. Nepečiem veľa, no tiež každý týždeň v nedeľu zákusok jednoducho byť musí.
